100 KM DOBRODRUŽSTVA

Ahoj Janko, v uplynulom roku si úspešne absolvoval Lazovú 100vku a než sme sa stihli o nej porozprávať už si doma z druhej.  Aby sme tú istú chybu neopakovali, som rád, že si si našiel čas na rozhovor. V prvom rade by sme uvítali, ak by si nám tento pretek priblížil, popísal svojimi slovami.

Tento rok sa konal už 15. ročník pretekov, ktoré vznikli vlastne  z turistického pochodu, ku ktorému sa postupom času pridávali bežci obľubujúci ultra dlhé trate. Preteky sa usporadúvajú v oblasti Malých Karpát – Myjava. Tento ročník bol štart v Rekreačnom stredisku Dúbrava. Zaujímavé na tomto preteku je, že sa štartuje  individuálne, v časovom výseku od 4:30 – 7:00 h. Výhodou tohto systému je, že pomalší účastníci, napríklad turisti, chodci, alebo nordic walkeri sa nemiešajú pri štarte s bežcami. Okrem toho to dáva určitú možnosť prispôsobiť štart biorytmu každého pretekára.

Aký štart si mal ty, prípadne aké boli dojmy z prvých kilometrov?

Ráno bolo ešte šero, takže na štart som sa postavil o 5:30 h s paličkami v rukách a s čelovkou na hlave. Začiatok bol celkom pohodový. V rannom šere za usilovného štebotu vtáctva všetkého druhu sme vošli do bukového lesa, ktorý vytváral až očarujúcu atmosféru. Východom z lesa romantiky ubudlo, dosť dlhý úsek sme šliapali asfaltovou cestou a potom bum, škrabák. Tak nazývajú miestni ostré stúpanie na hrebeň, ktoré prvýkrát preverilo kondíciu pretekárov. Hrebeň sa nám odmenil krásnymi výhľadmi do širokého okolia. Okrem prebúdzajúcej prírody som si po trase všímal aj kontrolné body. Neživé kontroly, ktoré spočívajú v označení bodu v sprievodnej knižke farbou príslušnej kontroly. 

Keď hovoríme o trase, napadá ma, ako si bol spokojný so značením?

Trasa bola značená celkom prijateľne, ale občas niektoré úseky neboli úplne jednoznačné. Práve preto sa mi vyplatilo, že som si celú trasu stiahol do mojich chytrých hodiniek. Prvá previerka bola napríklad v lokalite Lopušná dolina, kde sa podarilo niektorým pretekárom trochu poblúdiť. Ja som sa tomu vyhol a pokračoval som v sólo šliapaní až do Brezovej pod Bradlom. Tam  ma prekvapil známy zvuk, klopkania nordic walking palíc bez papučiek. Podvedome som sa obzrel a videl som za sebou pár nordic walkerov, ktorí si trasu užívali spoločne. Podľa techniky chôdze bolo jasné, že to neboli turisti. Spolu sme došli až k občerstvovačke na Chate Bradlo. Po krátkom rozhovore sme pokračovali zas každý svojim tempom zjazdovkou dolu cez kopanice,  po červenej  značke, ktorá nás vyviedla z  lesa na široké lúky. Bol to pekný úsek trasy, ale dosť veterný. Samozrejme, bol som aj na túto variantu pripravený, takže dalo sa. Cestou som stretol ďalšieho parťáka, tentokrát z Poľska. V priateľskom rozhovore sme dorazili na druhú občerstvovaciu stanicu Podbranč.

Na trase bolo celkovo 7 občerstvovacích staníc. Ako si bol spokojný s výberom jedál, nápojov. Bolo tam i niečo zvláštne?

Pitný režim je veľmi dôležitý, aj keď nebolo veľmi horúco. Na výber boli rôzne sušienky, ovocie, slané drobnosti, kola, voda, ionťák ...

Čo sa týka stravy, základným pravidlom je, aby strava dodávala energiu a nie odoberala. Je všeobecne známe, že trávenie potravy je energeticky veľmi náročný proces a nesprávne zvolené jedlo môže pretekára doslova vyradiť. Vo Vrbovciach mi celkom zapasovala zaujímavá kombinácia – TUC krekry so šmalcom :)

Zostup do Vrboviec mi priniesol aj nie veľmi príjemný zážitok – začal som pociťovať dosť intenzívnu bolesť v kolenách. Nechcel som pokúšať osud a na kolená som nasadil bandáž. Čas ukázal, že to bolo správne rozhodnutie.

Reklama

Zvláštnosťou trate týchto pretekov je i to, že prechádzajú územím dvoch štátov. Nemali ste problém s prechodom k našim západným susedom?

To určite nie. Z Vrboviec sme vyrazili veľmi pekným prírodným prostredím, neraz nám robila spoločnosť i vysoká zver, ktorej preteky vôbec nevadili a pokojne sa popásala obďaleč. Popri vyhliadkovej veži Žalostiná sme prišli až k štátnej hranici. Neďaleko hraničného kameňa ležal osamelý pomník s nápisom Vaňa. Pokračujem ďalej a premýšľam, ktovie aký sa za ním skrýva príbeh.

Lesno - lúčna cesta nás zaviedla k sedlu Tri kamene, vedľa je táborisko s hlinenou pecou. Po pár kilometroch sa vynoril ikonický „kuželák“. Je to zachovaný veterný mlyn, ktorý je naozaj takou ikonou Lazovej 100vky. Tak, toto stálo za selfie. Veď sa mi splnil ďalší sen. Potom rezkým krokom na ďalšiu občerstvovačku. Hotel Filipov nás privítal prvým teplým jedlom tohto dňa. Dobre to padlo, ale nemôžem sa veľmi rozsedieť. Balím, nasadzujem znovu čelovku a ide sa ďalej.

Chôdza lesom s čelovkou má svoje čaro, ale nie je to pre každého. Ako sa išlo tebe?

No určite je to náročnejšie, človeka to trochu spomalí najmä v neznámom teréne, ale na druhej strane je to zážitok. Les ožíva nočným životom plným tajomných zvukov, objekty menia svoj tvar a občas človek zaváha ... je to zviera, či len práchnivý peň. Výhodou je, že zvieracie oči fungujú ako perfektné reflexné prvky. Smerom na Veľkú Javorinu sa zhoršilo počasie, začalo pršať a sadla hustá hmla. Nevidieť ani vysielač. Pri klesaní do Cetuny som zistil, že nás v hore sleduje 8 párov očí. Klepkám paličkami, zvyšujem hlas. Po chvíľke zvíťazila plachosť nad zvedavosťou a stratili sa v tme. Podľa výšky to mohla byť líščia rodinka, alebo iná malá zver. Trasa vedie až k pamätníku SNP na vrchu Roh, kde je pochovaných 45 vojakov a partizánov padlých pri oslobodzovacích bojoch v tomto kraji počas druhej svetovej vojny. Schody k pamätníku nemajú konca, ešte že sú zahalené tmou.

Podľa trasy si už mal za sebou cez 70 kilometrov, ako si to znášal?

Zostup od pamätníka v daždi ma dosť spomaľoval a samozrejme bolo cítiť aj únavu. Cestou sa ku nám pridal tiež jeden lazovkár – ležérne oblečený s dáždnikom a čelovkou v ruke. Prehodíme par slov. Do Višňového sme prišli už za svitania. Krátke občerstvenie a pokračujeme k poslednej občerstvovacej stanici v Šípkovom.

Pod Čachtickým  hradom dáme len rýchle foto a stúpame na vrch Plešivec. Znovu začína fúkať silný vietor. Zhruba na stom kilometri prichádza kríza v plnej svojej sile. Dochádza mi energia, kladiem nohu pred nohu a dávam veľký pozor na korene a skaly pri klesaní, aby som sa vyhol pádu, ktorý by mohol mať vážne následky. Okrem toho sa znova začínajú ozývať kolená. Spolu s poľským parťákom Jerzym zastavujeme na odpočívadle a dojedáme zvyšky zásob.  

Onedlho prichádzame na poslednú občerstvovačku v Šípkovom. Výber jedla a starostlivosť je tu skvelá. Dozvedám sa, že aj tu niektorí pretekári tento svoj pretek skončili. Nie že by mi to robilo radosť, každý musí zhodnotiť svoje sily a rozhodnúť sa sám. Ja som sa rozhodol pokračovať.

Opustil si poslednú občerstvovaciu stanicu a šliapal smerom k cieľu tohto náročného preteku. Bola to veľká motivácia, alebo skôr úľava, ako si to cítil?

Asfaltka zo Šípkového sa rýchlo zmenila na poľnú cestu po nočnej búrke poriadne premáčanú. Odhodlane šliapeme jarným blatom, míňame jazero a zas stupák. Ak tie predtým nemali konca, tak tento ho nemá určite. Ale predsa, dostali sme sa pod horu a navigácia píše, že už vraj len pár kilometrov. Posledná odbočka, oops .. akosi sme odbočili zle, chvíľu blúdime lesom, vraciame sa na správnu cestu, na konci ktorej vidíme cieľ.

Tak sme došli – 115 kilometrov, 3801 výškových metrov a to všetko za 31 hodín. Diplom, potlesk a uznanie organizátorov. Veľká úľava, radosť, vďačnosť a zaslúžená pivná odmena. Je to moja druhá dokončená stovka. Neskôr sa dozvedám, že z 318 štartujúcich nedokončilo pretek 68. 

Nuž, ako hovorí kamarát Mário ... žiadna 100vka nie je zadarmo. 

Napísal: Steve

Foto: Ján Brádňanský