ULTRAPLAZKYNE Z LUČENCA NA PIENINSKEJ STOPE

Ultraplazkyne z Lučenca na Pieninskej stope - Adrika, Danka a Miška

V piatok 13ho sme vo večerných hodinách  dorazili do penziónu Pltník, kde nás privítal veľmi milý a veselý personál. Penzión bol zároveň  bod štartu a cieľa diaľkového pochodu s názvom Pieninska stopa, ktorý sa delil do troch kategórií 13km, 30km a 50km. Jasné, že my sme si vybrali tú 50ku, však prečo trochárčiť ? Táto trasa  bola podmienená časovkou 13 hodín.

V sobotu ráno o 5ej zvoní budík. Mali sme hodinku na dobalenie a hor sa na raňajky, ktoré sme si zajednali v penzióne. Na chodbe sa začali zgrupovať diaľkáči, ktorí postupne vyrážali na trasu. Po fajných raňajkách, ktoré nám zhotovil samotný vedúcky penziónu sme štartovali našu dnešnú túlačku. 

Vyšli sme do zahmleného rána, kde viditeľnosť bola na pár metrov. Začiatok cesty mal byť značený červenou trasou. Po chvíli cupitania hlavnou cestou Červeného Kláštora nás osvietilo, že sme si neurobili štartovné selfíčko, no nič  vytiahli telefón, nahodili úsmev a na autobusovej zastávke urobili prvú foto dokumentáciu a pokračovali ďalej.  Obďaleč pred nami sa vynoril  párik, ktorý sme zhodnotili, že to budú tiež účastníci zájazdu a tak sme ho rezko nasledovali, no po chvíli sa zvrtli a vracali sa naspäť 😱. Vykoľajené, že  čo sa deje sme sa uistili či sú tiež účastníci zájazdu Pieninskej stopy. Kladne nám odpovedali a dodali, že sme sa vybrali opačným smerom, pozeráme do navigačky a mapy, kde zisťujeme, že mladej má pravdu a tak sme prepočítavali a nasmerovali sa na tú správnu trasu.  Párik nahodil tempo rýchlo a zbesilo a tak sme si začali vychutnávať Pieninsku stopu v trojici.

Reklama

Prvé výhľady sa nám naskytli nad sedlom Cerla, kde sa v rannej hmle týčili  len vrcholky okolitých kopcov s dominantou Pienin Tri koruny.  Lesným terénom sme vystúpili na Vápenník a Plašnú. Ten názov v nás vyvolal zmiešané myšlienky… prečo Plašná? Ale keď začali praskať konáriky náletových drevín sme sa splašili aj my a začali blatistým terénom klesať až k turistickému  prístrešku. Niekedy som mala pocit ze skončím na zadku zablatená ako divá sviňa. No 4x4 nohy vs palice ma zachránili pred týmto wellnesom.  Blatistý terén vystriedali krásne lúky s výhľadmi na Rabštín a Šľachovky na Poľsku stranu kde dominantou boli Vysoké skalky, ktoré budeme obchádzať. Tu nás míňal aj ultra bežec, ktorý absolvuje tiež 50km trasu. Od Lesníckeho sedla sme sa pustili cez kravskú oboru. Prudkým klesaním sa dostávame k samotnému mínovému poľu, kde nám nakoniec nerobili problém samotné nášľapné míny, ale značenie trasy a pevná zem sa premenila na terén plný blata, vody, nášľapných mín či iných farmárskych tekutých látok, popretkávané chrapačinou. Blúdenie v kravskej obore, vymágané nohy  v čomsi, dotrhané veci a strata minimálne trištvrte hodiny nášho času bola skúškou našej trpezlivosti. Keď sme sa už dostali do civilizácií Veľkého Lipníka sme smelo mohli pokračovať na Veterný vrch, kde na nás čakala prvá kontrola. Na vrchole míňame párik a bežca, ktorí pokračujú v trase.Stúpanie nás unavilo a tak sme sa na najvyššom bode našej trasy občerstvili  fajným  čajom a najedli sa. Vysmiata kontrola na štvorkolke nám oznámila, že to najhoršie máme za sebou. Doplnili sme zásoby vody, urobili fotočky, pokochali sa výhľadmi, zapísali sa do vrcholovej knihy a pokračovali sme ďalej. Ani dlho netrvalo, keď sme zistili, že opäť blúdime. Prešvihli sme odbočku. Kým sme sa zladili s GPS tak sme tam krúžili ako osy kolo cukríka, keby nás tam niekto videl, si o nás pomyslí. :)

Lesným terénom sme zišli na rázcestie Pod Grúňom. Na tomto chodníku sme stretli zopár turistiek. Pohodové lesné chodníčky sme prekecali a pred rázcestníkom Na Poľane sme sa opäť ocitli na lúkach, kde sme míňali nejakú chatu. Pred ostrým slnkom sme sa opäť skryli do lesa a prešli cez Horbáľovú. Tu mi zrazu zvoní telefón s neznámym číslom a tak so zvedavosti dvíham. Volali nám z penziónu a informovali  sa ako sa nám darí. Žijeme, dýchame, všetko je ok uistujeme pani na druhej strane telefónu. Oznámila nám, že mala obavu, pretože sme už dávno mali byť pod Vysokými Skalkami, kde je ďalšia kontrola a čakajú tam na nás dvaja sympatickí horskí záchranári. Prekvapené, že ako je to možné, pretože podľa rázcestníkov máme dobré časy, a máme aj časovú rezervu, sme kopli do vrtule a makali na druhú kontrolu. Pred Straňanským sedlom nás potrapila klesajúca zvážnica, kde sme tiež špekulovali, aby sme ostali na nohách, pretože sa nám nápravy rozchádzali ako novo narodenému žriebäťu, ale nakoniec sme to sekli cez les. Od Sedla sme začali prudko stúpať. Pod Wysokou na nás čakali nedočkaví horskí záchranári, ktorí pre nás mali pripravený čaj, sendviče, banány. Doplnili sme vodu, prehodili pár slov a pokračovali sme v ceste, kde nás nasmerovali záchranári.  Mali sme sa držať modrej značky smer Šafranovka. Prechádzali sme hranicou. Človek ani netušil, že dokáže byť naraz v dvoch štátoch - jednou nohou na Slovensku a druhou v Poľsku😅. Prešli sme malým   priesmykom Kapralowa Wysoka, potom zaujímavým koreňovým kopčekom s názvom Borsuczyny až do Dubaszky, čo je hlavný hrebeň Pienin. Tu sme sa kochali nádhernými výhľadmi  na Poľskú stranu.  Na hrebeni sa nachádzalo pomerne veľa turistov 90% Poliakov, kde si len tak piknikovali rodinky. Bolo úžasné vidieť ako si len tak prišla rodinka po obede vychutnať takéto výhľady. Po hrebeni sa pásli ovečky s kravami, ktoré si navoľno pochutnavali na tráve. Bolo to ako vystrihnutý príbeh z detskej knihy Heidy, dievčatko z hôr… 

Reklama

Našu idylku prerušila Vitkuľa, skalnatý kopček, kde sme si mysleli, že za ním už nič nie je…ale opak bol pravdou. Hore sme sa vyštverali, ale keď som videla ako sa ide z neho dole nejednému by sa roztriasli členky. Pomaličky sme zišli a poriadne sme dali  zabrať kolenám. Dokonca mi vypovedali aj hodinky, ktoré som si zabudla poriadne nabiť. Naše hraničné  túlanie skončilo pod Sedlom pod Šafránovkou, kde sme sa napájali na žltú turistickú značku smer Lesnica - škola. Už sme vedeli že sa nachádzame na slovenskej strane, pretože lesná cesta prezrádzala, že sa tu preháňajú autá, ktoré zvážajú drevo.  Zablatené až po uši sme sa dostali k rázcestníku Lesnica škola. Odtiaľto na nás čaká  cca 11 km asfaltu. Pôjdeme prielomom Lesníckeho potoka, kde nás obklopuje roklina skalných stien Osobitnej skaly a masívu Kače.  Cez Ústie Lesníckeho potoka naša cesta povedie popri Dunajci. Na tejto rieke to priam žije…pltníci, kanoisti,  ale aj cyklisti na cyklotrase dodávajú tomuto miestu turistický život, kde miestami je to až  priveľa na môj vkus. Ako postupne cupitáme asfaltom, naše nohy sú čoraz viac a viac unavené a tak hypnotizujeme GPS, aby už ukazovalo cieľ našej ultraplazeckej túlačky. Pomaly sa stmieva. Vyťahujeme čelovky, aby nás registrovali večerní cyklisti.  Keď sme sa približovali k mestu, našu cestu spestril jeleň, ktorý nás chvíľku pozoroval. Keď sme sa dostali do ulíc Červeného Kláštora opäť zvoní telefón s otázkou organizátorky ako sa nám darí a kde sa nachádzame. Dostali sme pochvalu, a že nás už vo veľkom očakávajú a tak sme si cupitali, ale mala som pocit, že sa táto hlavná cesta nejak natiahla, lebo nie a nie dočkať sa konca. Danka ešte urobila zábery nočného mesta a o pár minút nás už s potleskom vítali ako šampiónky, ktoré zdolali Everest 😆 Obkvačkali nás medailami, do ruky strčili darčekové  tašky a blahoželali nám,  až  som si dokonca myslela, že o nás pohybovali…Trasu sme zvládli za 12 hodín. Pravdupovediac, bola som rada, že sme v cieli, lebo zrazu na mňa padla taká únava, žeby som bola schopná sa zložiť na zem a pochrapkať si aj tam, ale vedľa v jedálni to už žilo… hudba, jedlo, vysmiate tváre. Tak sme sa na izbe aspoň prezuli, ja aj prezliekla, lebo som vyzerala akoby som sa krochnila s divými sviňami a prišli do jedálne, kde sme si dali fajný radler či pivko, najedli sme sa fajného guľášu a pripojili sa k ostatným v jedálni na vyhodnotenie diaľkového pochodu. Nad naše očakávanie sme obišli nielen s pocitom dobre vykonanej práce, ale aj milými upomienkovými predmetmi, ktoré nás potešili.

Bola som unavená ako ťažný kôň, ale popritom šťastná. Vyplavené endorfiny, ma držali nad hladinou alfa, aby som nezaspala.  Bola to krásna štreka, na slovenskej strane menej zaľudnená, s technicky náročnejším terénom, ale zas tá poľská hrebeňovka bola nabíjačka energie, kde si to ľudia naozaj užívali. Pieniny sú nádherný kraj a určite sa sem ešte vrátim.

Napísala: Miška / Foto: Adrika, Danka a Miška